Ľudia, kto z vás chce uchopiť svoju dušu?
Vziať ju medzi prsty ako kus chlebu?
Rozlomiť ju a vidieť ako sa trhá a popri tom vyteká ako vajce
zo svojej škrupiny...
Ružový bielok lepiaci sa na prsty a v krvavom žĺtku,
ukrytá postava, ego a tvár samotného majiteľa...
pozrieť sa samému sebe do očí,
zobrať zbytky a prehltnúť ich.
Vediac svoje slabosti, nepoznať limit síl
a tak čeliť svetu...
Unavený padnúť na kolená a zosunúť sa na tvár....
Bez nádeje, bez toho aby sme čakali zázrak
No napriek osudu prísť na to,
že stačí žena ktorá vás chytí, pohladí a nechá vás
zložiť si hlavu na jej kolená.
Nemusí ísť o nič iného než formalitu...
A predsa je ten moment pre vás spásou.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára